Achilova päta

"Dotkol som sa Ťa?" spýtal sa raz jeden priateľ počas rozhovoru. Trochu si zo mňa uťahoval a potom sám zo seba nadobudol pocit, že to asi prehnal.
Zamyslene som naňho chvíľu hľadela. Mlčala som a pátrala v sebe po pocite "urazenia SA", "nahnevania SA", ale nič také som necítila.
"Nie, nedotkol," odvetila som.
Je tomu už nejaký čas, kedy som pochopila a prijala, že myšlienky a slová ľudí patria im, nie mne.
Nehnevám sa, ani sa neurážam, ak niekto kričí, nadáva, uráža, rýpe, je vulgárny, neslušný, nemiestny, neokrôchaný alebo inak prejavuje svoje smútky, strachy a rany na duši. Moje rany to nie sú. Ak je to v mojich silách, rada pomôžem. Ale nepreberám na seba.
Chvíľu sme sa s oným priateľom na túto tému rozprávali.
A počas toho rozhovoru... som našla svoje obnažené miesto. Svoju achilovu pätu. Deti. Moji synovia.
Ako žena, ako človek - myslela som si o sebe - som celkom v pohode. Ale ako matka... (a ono to vôbec nejde oddeliť!) Takže ešte raz: ak niekto kričí, nadáva, uráža, rýpe, je vulgárny, neslušný, nemiestny, neokrôchaný alebo inak prejavuje svoje smútky, strachy a rany na duši VOČI MOJIM DEŤOM... ajajaaaaj! To sa ma dotýka hlboko a bolestne.
Vždy je na sebe čo riešiť.
Vždy, keď si myslím, že som už dávno prudko nad vecou, ukáže mi Vesmír, že sa mám stále čo učiť.
A tak sa učím.