Búrka

Zrejme ste ju včera večer všetci videli, počuli alebo aspoň preCítili: búrka ohromná ako nebo samo.
Najprv vo mne vzbudila strach.
Strach je veľmi silný manipulátor a spolu s ľútosťou sú dvomi najničivejšími zbraňami ega.
Strach o malý domček, či ustojí ničivý nápor sily Prírody.
Strach o dve malé deti, nič netušiac spiace v postieľkach
Strach o seba - či sa dokážem o ne postarať.
K tomu sa pridal strach o prácu - existenčná záležitosť.
A strach o stávajúci vzťah - čo TEN muž...? Čo bude ďalej...?
Prechádzala som z izby do izby a pri každom ďalšom blesku mi viac a viac búšilo srdce. Pri každom ďalšom zahrmení mi viac a viac zvieralo hrdlo.
A v istom momente náhle prišlo Pochopenie: že to chcem pustiť. Sadla som si na postieľku mojich detí, počúvala som v krátkych sekundách ticha medzi dunivým hromobitím ako dýchajú.
Poďakovala som sa za všetko, čo mi je dovolené mať, či skôr užívať.
A pustila som postupne ten strach, všetky jeho podoby.
Púšťam strach o tento domček, bude stáť tak dlho, ako stáť má a zničený bude, keď príde jeho čas.
Púšťam strach o svoj život. Budem žiť presne tak dlho, ako mi je dané. A tú poslednú chvíľu neovplyvním.
Tak isto púšťam strach o svoje deti. Tiež tu budú presne tak dlho, ako byť majú. Ďakujem za všetky chvíle s nimi.
Púšťam strach o prácu, existenciu, peniaze. To pravé si ma nájde. Kedykoľvek. Kdekoľvek.
Púšťam strach o vzťah, lebo nie je žiadne POTOM. Ďakujem za všetko krásne, čo doposiaľ bolo a s vďakou prijímam prítomnú chvíľu s NÍM. Čím viac je budúcnosť neistá, tým viac môžem oslavovať Tu a Teraz ako zázrak života. Bez zaťažení očakávaniami.
Púšťam strach o všetky ďalšie životy a vzťahy - s rodičmi, sestrami, bratmi, priateľmi. Pretože do môjho života prichádzajú práve tie bytosti, ktoré tam prichádzať majú a zotrvávajú tam presný čas potrebný pre konkrétny vzťah.
Púšťam strach o svoje zdravie. Ďakujem tej chorobe, ktorá ma týchto niekoľko dní oslabovala a donútila ma spomaliť. Naplno si uvedomovať prítomné sekundy a minúty. Ďakujem tej bolesti, ktorá mi prechádzala celým telom, pretože som ho mohla - ten chrám svojej duše - precítiť do každučkej bunky. A uvedomiť si, že mu musím dať potrebnú starostlivosť a lásku. Je to vstupná brána k tomu, aby som mohla opatrovať a milovať každú ďalšiu bytosť.
Ďakujem.
Prijímam.
Odpúšťam.

Neviem, či Vesmír načasoval chvíľu, kedy som sa začala modliť, alebo tá modlitba stúpala a ovplyvňovala silu nebies, v každom prípade búrka tíchla a slabla a ja som si na záver uvedomila, že už len vytrvalo prší.... Dážď pravidelne klopká na strechu a okná. A kropí vysušenú zem. Ráno sa mi odvďačí sviežou zeleňou trávy, ktorú som vlastnými rukami siala. Malý dom poskytol nám opäť bezpečné útočisko. Synovia sladko spia a ja si tiež spokojne líham. To len duša spravila ďalší krok na svojej Ceste.