Chvíľa Tisícky Sĺnk

Májový večer. Od strmých hôr Fatry valí sa na Turiec mohutná hradba mrakov. Búrkové hromy hlboko dunia a otriasajú údolím. Napätie by sa dalo krájať a všetkého živého sa zmocňuje typický nepokoj.
Ale Slnko... Slnko nedbá na búrku, ktorá je svetelné roky od neho vzdialená. Posiela svoje lúče na Zem tak, ako včera, ako predvčerom, ako pred miliardou rokov.
Skraja lúky v Turčianskej kotline sledujem, ako pozvoľna zapadá neďaleko Znieva. Za mojím chrbtom čiernočierna búrková tma, v tvári zlatisté svetlo.
A vtedy sa to začne diať. Tisícky odkvitnutých púpav s miliardou strieborných padáčikov pripravených už-už vzlietnuť na svoj prvý a jediný plodivý let, zmenia sa náhle na tisícku malých Sĺnk. Lúče Veľkej Hviezdy ich pohládzajú a s dôverou im odovzdávajú svoje teplo. A ony v krehkom chvení odrážajú ich jas a menia lúku na hviezdnu oblohu.
So zatajeným dychom sledujem toto divadlo. Trvá krátko, len pokým čierna opona nedosiahne na najjužnejší koniec Turca.
Trvá dlho, kým sledujem z okna prudké závoje dažďa pretkávané žltými bleskami.
Trvá v mojej duši. Aj počas búrky. Chvíľa Tisícky Sĺnk.