Doticha
Dve ženy. Sedia oproti sebe, hľadia si do očí. Nešíri sa od nich žiadny zvuk, žiadny hlas. Naraz vybuchnú v hlasný smiech.Chvíľu nerozumiem, no po ďalšej vlne smiechu mi je to zrazu jasné - sú nepočujúce.
Slnečný deň, rušné námestie veľkého malomesta. Lúče ma lákajú zastaviť sa a len tak nerušene prijímať ich teplo. Nájdem si teda prázdnu lavičku a so slastným povzdychom nastavím tvár slnku. Na vedľajšej lavičke sedia dve ženy. Videla som ich, keď som si hľadala voľné miesto. Najprv na ne nepozerám, lebo si s privretými očami vychutnávam letný deň a nádherný pocit nikam-sa-neponáhľania. Náhle začujem ženský smiech. Zvonivé dueto sa nesie námestím. A potom opäť ticho. A po chvíli znovu smiech. "Asi niekoho alebo niečo pozorujú a dobre sa na tom bavia" prebehne mi mysľou. Zo zvedavosti však otváram oči a pootočím hlavu ich smerom.
Sedia oproti sebe, navzájom mlčia. Na ruky im nevidím. A znovu ten radostný smiech, veselosť im prechádza celým telom, až sa prehýbajú v páse. A vtedy mi to dôjde - sú nepočujúce. Alebo aspoň jedna z nich.
Rozprávajú sa rukami. V mlčaní vedú celý rozhovor. Zvuky nie sú pre ich vnímanie sveta dôležité. Zvuky sú úplne nepodstatné. Ten jediný, ktorý sa od tejto dvojice šíri, ktorý tu a tam vytryskne z ich hrdiel, je veselý smiech. Aj ja sa začnem smiať. Tíško, vo svojom vnútri. V tej chvíli nepociťujem žiadnu ľútosť nad ich ťažkým údelom. V tej chvíli cítim len radosť, ktorou ma tieto ženy nezištne obdarovali.