Každý západ slnka je prísľubom nového svitania

"Si radšej sama, alebo preferuješ kolektív?" - musela som nedávno odpovedať na takúto otázku.
Je to akoby sa ma niekto pýtal, či mám radšej nádych alebo výdych...
Nádych ako príchod, nový život, príval energie.
Výdych zas odchod, stiahnutie sa. Uvoľnenie. Uvoľnenie nakumulovanej energie. Napätia.
Ani bez jedného nemôžem byť.

Milujem prežiť rušný deň v kruhu priateľov.
Keď niekto vytiahne gitaru, opráši všetky piesne, ktoré nám kedysi hrával otec po večeroch a ja môžem spievať z plného hrdla.
Keď stretnem priateľky a rozprávame sa o živote, o deťoch, o tom, čo máme rady... dve hodiny, tri a nechce sa nám rozlúčiť.
Keď sa vrátim s parťákmi z hôr a ešte si dolu rozoberáme niektoré momenty a stále sa vraciame v myšlienkach a rečiach k tomu výletu a k tým miestam, ako tam bolo perfektne! Ako tam bolo úžasne! Ako tam bolo parádne!

A potom milujem tie chvíle, keď v samote vezmem svojho psa - svoju Taru a ideme na šíre lúky za dedinou. Tam, kde to milujeme. Kde sa obe cítime slobodne.
A milujem tie chvíle, keď sa vrátim a v tichu bytu si uvarím voňavý čaj a sledujem napríklad takýto západ slnka.
Ďakujem za tie chvíle.

Ďakujem za ten ruch, ktorého som sa mohla zúčastniť. Za tie chvíle zdieľania, priateľstva a zážitkov.
Dojmov a vnemov.
Ďakujem za chvíle samoty, keď si to zažité môžem v tichosti zrekapitulovať, uložiť, precítiť.
Vychutnať si, že SOM. Že som všetko. Že som jedno.
Ďakujem za každý nádych. A ďakujem za každý výdych.
Ďakujem za každý západ slnka. Je prísľubom zajtrajšieho svitania.