Kráľ vetra

Bola aj naďalej taká, akú som ju (s)poznala: húževnaté borovice rozprestierali nad ňou svoje oranžové vetvy, tráva po dlhom suchom lete hrala celou paletou odtieňov a ona vzdúvala sa v nedoziernych vlnách - magická lúka bez hraníc.
Niečo však bolo inak. Najprv som nevedela, čo mi tu chýba, postupne som si to však uvedomila.
Nemihal sa tieň tvojich krídel pod mojimi nohami.
Neznel tvoj hvizd nad mojou hlavou.
"Kde si, kráľ vetra?", spýtala som sa bezbrehého modromodrého neba.
Zapískala som tvojím hlasom do lesa.
A potom som šla ďalej, myseľ otvorená, duša slobodná.
Možno prešla celá večnosť a možno iba minúta - kútikom oka zazrela som obrovský tieň... Zakrúžil si nad mojou hlavou, natiahol pred seba nohy s mocnými pazúrmi a zosadol si do trávy pár metrov odo mňa.
Stála som nepohnute so zatajeným dychom a cítila som, ako mi na ramenách naskakuje husia koža.
Neviem, ako dlho trvala táto chvíľa. Potichu a bez pohybu zdieľali sme priestor a čas.
Potom si mávol mocnými krídlami a opäť si sa vzniesol k nebu. Rozlúčil si sa známym hvizdom a v prúdoch vetra si odplával k horám, kde ti bezpečné útočisko poskytujú mohutné bralá Gadera.