Matúšovi

06.04.2018

Keď si sa mi narodil, bola som plna očakávaní. ČAKALA som, že si Ťa budem nosiť v ergonomickom nosiči na hrudi a chodiť s Tebou na túry do hôr.

Že si Ťa budem dojčiť. Že budeme slobodní behať šťastne po lúkach a lesoch a budeme spolu tráviť tú MATERSKÚ DOVOLENKU ako v sne, ako v raji.
Bola som žena plná očakávaní.
Nebola som pripravená na to, že prídeš a ukážeš mi sám seba. Nebola som pripravená na to, že prídeš a ukážeš mi moje slabosti. Že mi ukážeš odvrátenú stranu Mesiaca.

Keď si sa mi narodil, bol si taký malinký, taký drobučký! Nedokázal si sa dojčiť. Nedokázal si držať telíčko. Stále si len spal, taký si bol slabunký.

Tak strašne si NECHCEL otvoriť oči do tohto sveta!
Iva Adamcová hovorí niečo v tom zmysle, že oslavujeme narodenie dieťaťa a plačeme pri smrti človeka, a pritom je to presne naopak. Že duša sa narodí do tela a tým zhmotnením sa začína TRÁPIŤ, a pri odchode z tela sa OSLOBODZUJE.

Na Tebe, Matúško, bolo tak veľmi vidno, ako trpíš tým zhmotnením.
Kým si mal pár dní, pár týždňov, pár mesiacov.... prechádzala som si rôznymi stavmi. Ako píšem vo svojom prvom blogu o Tebe, Matúško, vo svojom článku "Aké to je": často som sa ľutovala.
Postupne, ako šiel čas, rozmýšľala som nad tým, aký je tento svet, ako Ťa musím pred ním chrániť! Veľa si ma učil. Veľa som sa učila. A veľa som plakala, lebo som sa o Teba bála. Strach je strašná emócia, ktorá zväzuje ruky. Často som rozmýšľala nad tým, čo bude, keď budeš väčší. Keď ja budem stará. Keď už nebudem vládať starať sa o Teba. Ani ja ani Tvoj otec. Čo bude, keď sa pominieme? Ako Ťa tu môžem zanechať samého v tomto svete?! Ťažko popísať, zmerať nejakou mernou jednotkou tú bolesť, ktorou som prešla. Stav bezmocnosti, ktorý sa ma zmocňoval zas a znova. Strach, ktorý mi škrtil hrdlo a znemožňoval dýchať. Trvalo to asi 4-5 rokov Tvojho života. Sú to nízke čísla, ale každý rok znamenal 12 mesiacov, každý mesiac 30 dní, každý deň 24 hodín, každá tá hodina so šesťdesiatimi minútami... A každú tú MI.NÚ.TU - sekundu po sekunde som to prežívala. NAPLNO! Pri jednoduchom násobení vyjde 9-miestne číslo. Tak toto je číslo, ktoré vyjadruje mieru bezmocnosti, strachu a zúfalstva?
Zažité, prežité, odžité.

Postupne som začala chápať, že si môj najväčší Dar, Matúš. Môj najväčší učiteľ. Neprišiel si preto, aby som rozprestrela svoje materské ochranárske krídla, uzavrela Ťa ako kvietok do bezpečnostnej sklenej kupoly a chránila ťa tak pred svetom. Prišiel si preto, aby si mi ukázal, ako ešte INAK sa dá žiť. Ako sa dá pozerať na svet inými očami. Hovorím o tom vo svojich starších článkoch, nechcem to teraz nanovo písať.
Dnes som chcela povedať:
Pochopila som, že si obrovským Darom, ktorý mám, hoci ťa vôbec nevlastním.
Že si mi bol daný, ale si mojou úlohou, nie majetkom.

A to, že si požehnaný alebo inak obdarený, neznamená, že ťa musím od sveta odizolovať alebo nejakým zvýšeným spôsobom chrániť. Práve naopak, znamená to, že si ja ten svet musím inak všímať. Že ho môžem vnímať inak.

Ty si prišiel učiť mňa o svete a živote, nie ja Teba.
Postupne za tie roky som musela prekonať ten strach. Musela som sa zbaviť toho pocitu zviazanosti. A rozpustiť to, pustiť to, s maximálnou dôverou sa vložiť do rúk Bohu, Vesmíru...skrátka vyššej moci. S maximálnou dôverou a vierou v to, že všetko sa deje tak, ako sa diať má.
Uvedomujem si, Matúško môj, že stať sa môže čokoľvek.
My, rodičia vás, požehnaných detí, si medzi sebou často kladieme otázku, čo s vami bude, keď my tu už nebudeme. A veru, veľakrát z úst mnohých matiek odznie desivé želanie, aby sa ony pobrali na druhý svet až po vás. Veta, ktoré pre každú "normálnu" matku musí vyznievať ako nočná mora - prežiť svoje vlastné dieťa. Táto veta sa stáva pre mnohé matky inak obdarených detí želaním.
Nebolo ľahké si takéto niečo predstaviť. Ale, pripúšťam, Matúško, že som si touto fázou prešla. Bolo pre mňa jednoduchšie si predstaviť takúto možnosť, než situáciu, že TI UMRIEM. To ego, ten strach, čo ma dusil, mi zahatali myšlienky. Zbavili ma slobody. Na nejaký čas. A posunuli ma smerom k tomuto desivému želaniu.
Aj od tohto som sa už oslobodila.

Matúško, stále musím ľuďom "prekladať", čo asi chceš, stále Ti musím dávať podbradník pri jedle, alebo dohliadať na Tvoje základné biologické potreby. Napriek tomu...toto je len povrch. Tá vnútorná sloboda, ktorá prišla s novou vierou, mi dovolila dať Ti dôveru. Spoľahnúť sa na to, že dohoda našich duší bude naplnená. Spoľahnúť sa na to, že splníš poslanie, ktoré si sem prišiel vykonať.
A že mňa, svojho otca, celú svoju rodinu... každého človeka, ktorý s Tebou príde do kontaktu, naučíš, čo nás naučiť máš.
Otváraš srdcia, Matúš. Si obrovský DAR.

Ďakujem, že si. 

Vytvorte si webové stránky zdarma! Táto stránka bola vytvorená pomocou služby Webnode. Vytvorte si vlastný web zdarma ešte dnes! Vytvoriť stránky