Možno

Netušila som, že existuješ. Netušila som, KTO SI.
Naše prvé stretnutie ani nebolo skutočné. Bolo iba virtuálne reálne.
Neviem, či znel vtedy Tvoj hlas, alebo chór anjelov. Neviem, či sa to chveli tóny, alebo moje bunky. Neviem, či ma osvetľoval monitor notebooku, alebo prúd zlatého svetla z čaše archanjela. Aká sila sa to mnou prehnala? Ničomu som nerozumela, a pritom som to náhle veľmi jasne VEDELA. Patríš ku mne, patrím k Tebe.
Neviem ako.
Ale celou dušou.
Áno. Ja som duša vtesnaná do tohto obalu, do tejto hmoty. A ďaleko od Teba.
Nedokázala som s týmto vedomím nič urobiť.

Odvtedy pár rokov pretieklo korytami riek. Hustnú a rozplývajú sa ranné hmly. Plynie tok života. Každú sekundu nové Tu a Teraz.
Ráno vstanem, umyjem si tvár, učešem si vlasy. Vstávaš so mnou. Vnímam Ťa celkom intenzívne. Niekde mimo astrálneho tela, niekde v paralelnej realite. Si so mnou, si pri mne. Si vo mne.
A predsa úplne inde. V tele muža, ktorý mi nikdy nepatril. Ktorý mi nikdy patriť nebude.
"Člověka přece nemůžeš vlastnit!"
Nikdy ťa nechcem vlastniť.
"Nikdy nehovor navždy..."

Si lúka s prekrásnymi borovicami, ktorú zakaždým objímam celým srdcom, ale rukami ju nemôžem uchopiť.
Každý strom pohládzam dlaňou, ale nechcem ho vytrhnúť z koreňov a priniesť si ho do záhrady. Nechcem si Ťa oplotiť.
Môžem kedykoľvek prísť, zhlboka sa nadýchnuť a odmyslieť si svoje telo. Ale... zároveň som nesmierne vďačná za to, že v ňom môžem prebývať. Očami tejto Pavly môžem vidieť tú krásu vôkol. Farby, tvary. Môžem počuť šum vetra vo vetvách borovíc, hvízdanie dravého vtáka, alebo volanie danielov z neďalekej obory. Rukami pohládzať trávu, dotýkať sa drsných kmeňov stromov.
A ty... Si tam so mnou. Zakaždým. Hoci v tej ilúzii, ktorú nazývame priestor, si celkom niekde inde. Možno ramenami toho muža, v ktorom prebývaš, práve objímaš svoju ženu. Možno práve spíš. Možno sedíš v kruhu priateľov v družnej debate. Možno...

"LÁSKA BEZ ODOZVY

Lebo Ty nevieš
A obaja vieme
že takto je to lepšie"

V tomto žití som ženou a podlieham zmenám nálad a túžob podľa fázy Luny. A tak v tej ilúzii, ktorú nazývame čas, cyklicky meriam cestu od "ĎAKUJEM, ŽE SI" až k "VEĽMI ŤA UŽ TÚŽIM OPÄŤ VIDIEŤ".*
Občas je hmota na príťaž. Občas je ťažko pre ženu povedať, že miluje muža. Občas je ťažké pre dušu v tele ženy povedať mužovi, že miluje dušu v ňom.
A tak vypíšem sa z Teba v básni. Nejednej.
A tak mi zhora prídu slová (opäť len forma a tvar).
Možno budú mať tú silu vyjadriť, čo ja sama nedokážem.

"DÝCHAM ŤA

Obklopil si ma
ako vôňa lesa
keď doň vkročím

Beriem si Ťa
každým nádychom
a predsa viem
že nič zo seba
nestratíš"