(ne)Vidomí

Čo vidíš očami a ako na to odpovedá tvoja duša? Čo vidí duša človeka, keď sú oči mĺkve? Pozoruj Nesúď Prijímaj

Z knihy:

"...šialenstvo vchádza do človeka očami: riedky čierny chlad nocí vprostred zimy, biele dni, keď prudko svieti slnko, vonkajší priestor sa topí a opäť zamŕza do iných tvarov a to isté sa robí s mysľou človeka. Otec kreslil to, čo videl: halucinácie alebo azda sám seba, predstavoval si, že sa mení na niečo podobné - tvora s telom dlhým ako ryba alebo had, štyri končatiny, chvost a na hlave dva zahnuté rohy. Pozdĺžne to pripomínalo nejaké zviera, krokodíla, zvisle človeka, ale iba umiestnením končatín a očami nasmerovanými dopredu. Totálne šialenstvo."

(Margaret Atwoodová: Vynáranie (1972))

Zo života:

Autobusová zastávka. Matka so štvorročným dievčatkom. Obďaleč nevidiaci muž s vodiacim psom. Muž pokojne stojí s privretými očami a so sklonenou hlavou, špičkou bielej paličky pozoruje asfalt. Pes pri jeho nohe sedí bez pohybu. Dievčatko z nich nevie spustiť oči.
- "Nepozeraj naňho toľko!" zahriakne ho šeptom matka.
Dievčatko je však fascinované tým, čo vidí a spustí záplavu otázok: - "Prečo má ten ujo zavreté oči? A prečo má bielu paličku? Prečo má ten havo na sebe také biele s tou značkou? Čo znamená tá značka?"
Matka vysvetlí, že pán je slepý.
- "Nič nevidí? Ani toho hava? Ani mňa a teba?" neodvracia od muža zrak.
Mlčí. Hlboký, skúmavý pohľad. Strojovňa detského mozgu sa dala do pohybu. Nové poznanie.
- "Prečo sa teda nemôžem naňho pozerať, keď to nevie, že naňho pozerám?"
Matka si sadne na lavičku a privrie oči. Ten muž to celkom isto vie. Niekedy vidí svoje okolie oveľa lepšie, než všetci ostatní - vidomí. Cíti dušu a jej energiu nepomýlený vonkajším obalom.
Stále s privretými očami to povie dievčatku.
To si prisadne k matke, chytí ju za ruku a tiež privrie oči.
Spolu ponorené do tmy vnímajú jedna druhú a pozorujú svet, ktorý sa pred nimi náhle otvára.