Samotu sychravých rán prikryjú krídlami vrany

Keď vtedy znel
augustový umieračik,
mali sme zapáliť sviečku
v stíšení.

S vďačnosťou za všetko pekné,
čo bolo medzi nami.

Márne bolo zliepať rozbité,
tlačiť k sebe ostré hrany.

Príliš sme sa zranili.
Príliš sme si dovolili
zraňovať sa.

Časom vietor
vysuší nám slzy,
časom čas
zahojí nám rany.

Dovolím si,
aby smútok bolel, 
aby prebolel, 
aby som Ti dala slobodu.

Na žiarivý kameň 
srdcom ho premením,
uložím k našej 
zhynulej láske 
do hrobu.