Stromy v nás

Obdivujem lesy. S rozhádzaným haluzím a napadaným lístím. Prekračujem ich a cítim krásu a jedinečnosť prírody. Vtáci rozprávajú stromom o oblohe, staré stromy hovoria príbehy o hline a odovzdávajú múdrosť mladším.

Miesto, kam nik nezasahuje. Aspoň by nemal.
Oblúky, vlnovky a dokonale fungujúci "neporiadok".
Ako dieťa ma veľmi fascinovali cintoríny - pre krásne pravouhlé mramory, štrkom vysypané chodníčky a hroby samotné ozdobené vencami, kvetmi, svietnikmi.
Keď sme boli deti, s kamarátkou sme na Dušičky išli na obecný cintorín a objavili sme tam spustnutý hrob. Vyblednuté dátumy na náhrobnom kameni oznamovali, že tam je pochované dieťa. Malé dieťa. Vek, v ktorom zomrelo, som už som zabudla. Tuším dvoj...trojročné. Chránené tmou skorého jesenného večera sme sa zakrádali pomedzi hroby a zo záplav kytíc, vencov a sviečok sme kde-tu po jednom kuse vzali a prinášali to na starobylý hrobček. Mali sme krásny pocit veľmi záslužného činu. Zbadali nás ľudia stojaci obďaleč a zjavne mali inú mienku. Kričali na nás kadejaké nadávky. Istý starší pán sa nás pustil naháňať a my, utekajúc pomedzi hroby, sme počuli jeho výkriky ako "chuligáni", "chlapčiská sprosté" a podobne. Kamarátka mala krátke vlasy a ja na hlave kapucňu. Preto ten omyl. Dovtedy mi ľudia zvykli vravievať, vraj mám tváričku ako anjelik. Nik ma ešte nenazval sprostým chlapčiskom. Šťastný omyl pre tú chvíľu. Nepoznané sme unikli o vlások a ešte pár dlhých minút mi srdce splašene bilo kdesi v hrdle. A ešte dlhších pár rokov som vôbec nechápala, prečo mal byť krásny čin potrestaný bitkou a nadávkami.

Bola som z toho veľmi zmätená.
Robili sme predsa takú dobrú vec. Dve malé dievčatá zdobili hrobček dieťaťa, o ktorý sa príbuzní už nestarali. Možno už všetci zomreli. Rodičia vari aj od žiaľu. Deti by nemali umierať.
My, súc vtedy deťmi, vzali sme iba máličko z obrovského prebytku všade navôkol, celkom nezištne, celkom naivne. Nerozumeli sme ešte...
Na oné Dušičky by to dieťa pochované v hrobe malo nejakých 50 rokov. Pokúšali sme si to s kamarátkou predstaviť a pripadalo nám to strašne veľa. 50-ročného človeka sme považovali za starca.

Keď toto píšem, majú moji rodičia cez 60 a stále ich pokladám za mladých. Rodičia by nemali starnúť. Nemali by sa scvrkávať a nemali by zomierať. Rodičia sú zhmotnením sveta pre všetky deti. Ostávajú ním, aj keď sú už deti dospelé - tridsiatnici, štyridsiatnici...a tak ďalej.
Keď zomrel môj dedo - otcov otec - dedo mal 90 a otec 60. Otcovi tiekli po tvári slzy. Plakal chlapec v ňom. Ja, snažiac sa nejako prerušiť hrozné ticho, som vtedy povedala: "Krásne sa dožil. Istým spôsobom si to už aj čakal, oci, či nie?"
A otec odvetil: "Ja som to vôbec nečakal. Ja som si myslel, že sa dožije vari 100 alebo aj viac. Bol ako mocný strom."
A zrazu ho nebolo. Majestátny dub zmizne z lesa. Z náhlej prázdnoty ustrnú v tichom prekvapení všetky okolité stromy. Aj vtáci na čas zamĺknu.
Otcovia sú nesmrteľní pre svojich synov.

Dnes sa vraciam na cintorín - miesto môjho dávneho prehrešku voči pravidlám spoločnosti. Pokúšam sa nájsť ten starý spustnutý hrobček dieťatka. Ale nenachádzam ho. Nie je tam. Ach, áno, vidím, že cintorín kultivovali. Obec ho dala skultivovať. To znamená, že nechali zaniknúť všetky hroby, ku ktorým sa nik neprihlásil a vypílili všetky tamojšie stromy a kry. Svojimi koreňmi rozvracali niektoré hroby a narúšali ich. Konali si svoju prácu a navracali prírode to, čo jej patrí. Ale človek nemá rád, keď príroda nad ním víťazí. Zvlášť, ak pri tom poškodzuje aj mramorové náhrobné kamene. Stáli pozostalých veľa peňazí.
Jediný strom, ktorý zotrváva na svojom mieste, je vysoká statná borovica. Vyrúbať ju by bol zločin. Pri pohľade na mocnú sosnu každý pochopí, že strom je živá bytosť. Aj ona má svoj príbeh, ale niet detí, ktoré by jej načúvali. Zato ona načúva pozorne. Vtáci prilietajúci z neďalekej hory jej prinášajú na krídlach vôňu lesa, rozprávajú o šume mnohých stromov vo vetre, o zelenom ihličí, mäkkej pôde, konároch na zemi a napadanom lístí.