Sú dni

Sú dni, v ktorých mi vrava ľudí trhá uši, vrie v hlave. Dni, kedy bolí ma pohľad na hrany budov a dusí dym výfukov. Cítim, že tam nepatrím.
Je miesto, kde túžim byť. Zľahka klásť nohy na zlatistú trávu, cítiť dych vetra na tvári, dotýkať sa drsných kmeňov stromov. Uvoľniť dušu.
Tam patrím. Môžem byť tou trávou, môžem byť vetrom alebo dravým vtákom krúžiacim nad údolím. Keď zavolá dlhým vysokým hlasom nad mojou hlavou, viem, že si tam so mnou. Vtedy som vďačná za toto miesto, za túto samotu. Ďaleko od iných ľudí.
Tu sa stretám sama so sebou. Tu sa stretám s Tebou. Ty si so mnou. Ty si mnou.
Neviem, či sa to niekedy dozvieš, či na to prídeš. Či to raz precítiš. To nateraz nie je dôležité: teraz moja duša cíti nesmiernu úľavu. Teraz som nesmierne sPokojná. Pre túto chvíľu odjakživa. Pre túto chvíľu naveky.
Sú také dni.