Sú rána

Sú rána, za ktorých cítim oddelenosť tela. Vstanem a bezcieľne sa potulujem bytom. Idem si uvariť kávu do kuchyne, ale namiesto toho sa ocitám v kúpeľni. Hľadím na osobu v zrkadle a nespoznávam ju. Otvorím skrinku, vidím predmety v nej a neviem, čo s nimi. Veď som si chcela robiť kávu, ale na to som už medzičasom zabudla. Nie som Tu a Teraz. Som inde. Som duchom neprítomná. Doslova.

Lebo sú noci, keď sa telo ponorí do spánku, ale ja jasne cítim, že nespím. Vraciam sa na miesta, kde som dušou doma. Z výšin zvlnených lúk kochám sa pohľadom na dôverne známe údolie. Opäť sa stretáme, povieme si zas niečo, čo už síce dávno vieme, ale ten rozhovor aj tak prebieha. Odjakživa. Naveky.
Sedíme pod stromom, pozorujeme lane, líšku na love, dravého vtáka v povetrí.
Slnko rozohrieva zem, vietor šumí vo vetvách a tráva nám pohládza nohy.
Nikam sa neponáhľame.
Nič nemusíme.

A potom zvoní budík alebo na dvore šteká pes alebo sused zapne kotúčovú pílu... Aaaaaach! Bez cieľa chodím bytom. Nechápem, ako som sa tam ocitla a čo tam robím. V žilách mi prúdi krv, mozog vysiela potrebné signály, srdce bije v pravidelnom rytme. A predsa... Predsa je telo v tých chvíľach bez skutočného života. V tej chvíli žijem moje JA SOM niekde celkom inde. Ešte stále sa napĺňam slobodným pocitom toho miesta. Ešte chcem pokračovať v tom rozhovore. Ešte chcem cítiť to nikamsaneponáhľanie a ničnemusenie.
Sú také rána.