Úsmev

Kedysi som chcela byť učiteľkou.
Aj som vyštudovala filozofickú fakultu, učiteľstvo nemeckého jazyka a literatúry v kombinácii so slovenským jazykom a literatúrou. Napriek tomu, že som mala už po 35ťke, bola som plná detinského nadšenia a ideálov. Až kým som nešla na súvislú prax. To by však bolo na samostatnú esej a tú sa mi zatiaľ nechce písať. Táto úvaha je o úsmeve.
Preto svoju súvislú vysokoškolskú prax - čo v preklade znamenalo odučiť za sebou 10 vyučovacích hodín nemeckého a 10 slovenského jazyka na strednej škole - zhrniem iba takto:
Na záver som žiakom rozdala papieriky, na ktorých bolo pár otázok, aby som od nich získala spätnú väzbu.
Doma som potom lístočky čítala. O spôsobe výučby ani čiarka. Pár nesúhlasných poznámok na množstvo učiva. A veľa, takmer 90% reakcií typu: "Milá, usmievavá pani profesorka", "Veselá profesorka, fajne to bolo", "Pekný úsmev" a pod.
Prekvapilo ma to.
Áno, smejem sa veľa. Som v podstate veselý človek. Ale od istého veku som sa vždy snažila úsmevy obmedzovať. Kvôli zubom. Trvalé zuby mi narástli krásne, biele a... veľké. Do malej sánky po otcovi nádherné veľké zuby po mame. Lenže krásny mamin úsmev sa nekonal. Narvali sa na tej sánke, ako vedeli. Ach, hrôza. V citlivom veku puberty som sa neznášala (nie len pre zuby). Hnevala som sa na seba, že nie som dosť krásna, ako to vyžadovali všetky tie EVY, EMMY, INFITINITY a podobné krásne farebné časopisy plné nádherných žien. Hnevala som sa na rodičov, že to včas nepochytili a nešli so mnou k odborníkovi. V čase, keď som to chcela riešiť na vlastnú päsť, ma od toho odborníci odhovárali a dali mi na výber: krása alebo pevný chrup. Na obálku oných časopisov som sa dostať neplánovala, a tak som si radšej vybrala chrup, s ktorým budem môcť smelo obhrýzať pečené kosti (v tom čase som ešte jedla mäso).
A tak som svoj krivozubý úsmev naďalej maskovala, ako sa dalo. Nechcela som sa fotiť a ak som sa musela, všemožne som sa snažila zuby schovať. To sa pri takej smejavej povahe dá veľmi ťažko a boli to údesné grimasy, ktoré na fotkách vychádzali. Ak sa mi zuby skryť nepodarilo, z fotiek som sa jednoducho vystrihovala. Nožnicami. V tom období sa fotilo na normálny fotofilm a chodilo sa s ním do fotolabu a vy ste si odtiaľ odniesli v papierovej obálke normálne papierové fotky. Takže mám vyše 20 rokov starú fotku so sestrou, na ktorej je iba sestra. A tak isto vyše 20 rokov starú fotku s druhou sestrou, na ktorej je iba druhá sestra.
Môj manžel mi síce hovorieval, že sa vôbec nemusím hanbiť, že ma to definuje, že to ku mne patrí... ale brala som to skôr len tak, že ma chce potešiť a je na mňa proste za tie roky už zvyknutý.

Neskôr, po rozpade manželstva, som sa páčila istému mužovi. Jedna z prvých vecí, ktorú mi povedal, bola, že úsmev mi pristane.
Hä?
Hneď som sa prestala ceriť a prikryla som si ústa rukou. Sklonila hlavu, skryla tvár za vlasy... Len čo najviac brán na sto západov pred tie hrozné zuby!!! Pred celú svoju tvár. Pred celú seba.

Neboli to, samozrejme, zuby, čo som riešila po rozpade manželstva a po tom, ako som ostala žiť sama so sebou.
Najprv to bolo vysporiadanie sa s vedomím, že nemôžem utiecť pred tou bolesťou kamsi do lesov, ale musím ostať tu a starať sa o svoje deti. Prijatie vedomia, že deti nie sú príťaž ale dar.
Potom uvedomenie si pocitu, že samota nie je osamelosť, že každý stav, akokoľvek hrozný, je len obdobím, ktoré pominie a že dobre je práve tak, ako je.
No a potom prijatie seba samej.
Celkovo som prišla na pretras medzi mnou a mnou JA.
Postavila som sa pred zrkadlo a šla od hlavy po päty a zas od chodidiel k vlasom. Hovorila som každému kúsku svojho tela, že ho milujem. Hľadela som na svoje málo ženské nohy, malé prsia, kostnaté ruky a odpúšťala som tej, ktorá tento chrám pre moju dušu toľké roky nenávidela. Odpúšťala som sebe. Prijímala som seba. Učila som sa ľúbiť seba.
Usmievala som sa Ja na Mňa zo zrkadla a spolu sme hodnotili tie zubiská. Takže - dolné zuby sú rozhádzané pekne na striedačku: trojka vpredu, dvojka vzadu, jednotka vpredu, susedná jednotka vzadu, dvojka vpredu, došikma sa nakláňa na trojku za ňou. Hore: jednotka vľavo prekrýva jednotku vpravo, dvojku vľavo zatlačila dozadu a vpred sa vystrčili obe trojky - špicaté očné zuby. Ako šabľozubý lev.

Smiala som sa a obzerala ten smiech zo všetkých strán. Takto ma teda vidia ľudia? Naozaj to ku mne patrí? Toto mi to pristane? Hm... keď myslíte... mykla som na seba plecom.
"Čo?! Keď myslíte???", ťahala ma za vlasy tá zo zrkadla.
A tak znovu. Od hlavy k pätám, od chodidiel ku vlasom. Milujem svoje nohy, milujem svoje brucho, milujem svoje prsia, milujem svoje ramená, milujem svoje ruky, milujem svoje zuby, milujem svoj nos....
Nuž... nebudem zahmlievať. Nekonalo sa žiadne: čárymáry, milujem sa bez podmienok Tu a Teraz!
Trvalo mi to niekoľko týždňov.
Stále som veselá povaha. Stále sa veľa smejem. A cerím pri tom zuby. Ale už ich neskrývam.
Pred kým vlastne? Celý svet ich videl dávno pred tým, než som vzala nožnice a vystrihla svoju tvár z fotografií. Muž sediaci predo mnou na ne pozeral dlho predtým, než som si neveriacky prikryla rukou ústa.
Chcela som ich skryť pred sebou. Chcela som sa skryť pred vedomím, že sa niekto POZERÁ. Že niekto iný vidí, čo ja sama vidieť nechcem. Chýbalo mi seba-vedomie a tým aj sebavedomie. (Pozor, nezamieňať s pýchou!)
Je to makačka - uvedomiť si to praobyčajné "JA SOM".
Takže... úsmev, prosím.