Vyšinutá II

O vyšinutosti ako vybočení zo zaužívaných, normalitou diktovaných koľají som už písala.

Dnes chcem písať z iného uhlu pohľadu.

V júni 2019 to boli tri roky, čo sa zoznámila s Martinom Geišbergom. Nie tri životy alebo 300 rokov. Nie celá večnosť, ako mám občas pocit. Iba tri roky.
V ten deň sme sa pod "Stromom Modrej chvíle" veľa rozprávali o živote, o našich pohľadoch na život, o našom vnímaní života. Cestou späť k autu som povedala na margo svojho tancovania naboso, bokom od davu počas Martinovho koncertu na námestí, ktorý mal spolu s bratom a otcom, že ľudia na mňa hľadeli, ako by som bola vyšinutá. Martin na mňa z boku úkosom pozrel a povedal: "Veď si."
Práve v tej chvíli, na tom mieste a za tých okolností som to považovala za kompliment.

Počas tých troch rokov som sa vymaňovala z diktátu normality čoraz viac. Správaním, prejavom, rozmýšľaním. Nerobím vedome ľuďom nič, čo by mohlo prekážať. Ale pravda je taká, že ak väčšina niekomu nerozumie, nastáva problém. Dav potrebuje všetkých svojich jedincov zaradiť do systému. Ak tam niekto nepasuje, ak nejakým spôsobom vyčnieva, vzbudzuje to nepochopenie, možno nevôľu, údiv. A možno obdiv. Rozhodne takéhoto človeka neponechajú bez povšimnutia ako niečo bežné, samozrejmé, normálne.

Raz mi jeden muž po chvíľke rozhovoru so mnou, ktorý začal, ani sám nevedel ako ("Nepoznám ťa, ale mám pocit, že si mi veľmi známa. Chcel by som odísť, ale neviem to.") povedal:
"Ty si taká iná, však?" Obligátne, zdvorilostné a inak spoločensky vhodné odpovede ani otázky nedávam. Povedala som tak, ako je:
"Áno, som iná. Viem to o sebe. Nerobím to zámerne. Deje sa mi to samé. A ja si žijem svoju Cestu." Táto odpoveď mu pripadala čudná a potvrdilo to jeho názor o mne, že som tak trochu mimo. Chcel odísť, ale nevedel to. Odišla som ja.

Do tretice - v mojom živote prišlo obdobie, keď som veľmi bolela. Bolelo Bytie.
Stav, keď síce všetku teóriu o osobnom ľudskom šťastí dokonale ovládam, ale v realite som sa cítila mŕtva. Ako kôpka popola, ktorú vietor zdvihne, poprehadzuje sem a tam a nechá zas niekde ležať. Niekoľko týždňov som žila ako hračka na kľúčik, ktorú natiahli pri zazvonení budíka a nejako prešla dňom. Bez hlbšieho citu, nevnímajúc prítomnú chvíľu, ktorú som kedysi tak intenzívne dokázala prežívať. Úkony ako raňajky, káva, nachystanie detí do školy, rozhovory s ľuďmi v práci, venčenie psa... som robila mechanicky a niekde v hĺbke som si vravela "Dýchaj. Len dýchaj. Večer ľahneš a spíš. A ďalší deň bude preč."
V tomto období mi jeden stály hosť kaviarne, zmorený pracovnými problémami, povedal:
"Ako to robíte, že ste vždy taká vyrovnaná a spokojná? Vy vyzeráte, že ste vždy totálne nad vecou."
Neviem, či som na neho pozerala prekvapene alebo doslova ako teľa na nové vráta. Hľadela som naňho a hlavou sa mi rútili myšlienky na všetky tie príšerné pocity, ktoré zvierali moje srdce. Na udalosti posledného roka, ktoré ma vynášali na výslnie nadšenia a vzápätí vrhali do blatistých hlbín nesmierneho súženia. Vyrovnaná a spokojná? Mĺkvo som na neho pozerala, až vyzeral zmätene, ale zvedavo očakával moju odpoveď.
"Dýcham", hlesla som napokon.
Teraz bol zmätený už naozaj. Vari chvíľu nevedel, či si z neho uťahujem, alebo to myslím vážne. Potom vysvetlil, že mal na mysli, či cvičím jogu, chodím do lesa alebo... ako sa zbavujem stresu? Nedokázala som svoju odpoveď prispôsobiť jeho očakávaniam. Síce nezapadala do jeho konvenčných predstáv o prekonávaní ťažkostí, povedala som zas:
"Len dýcham."