Vyzliecť sa z hmly

V zvláštnom rozpoložení opúšťala som včera dom.
Chladné vody Turca naťahovali hustý závoj celým údolím. Hmla by sa dala miestami krájať.
Mohutné stromy Mošovskej aleje tvorili kulisy ako stvorené do Hitchcockovho filmu.

Smerom k celkom neznámym pohoriam (áno, aj také sú ešte pre mňa v našej krajine) zmocnilo sa ma celkom neodbytné očakávanie a vzrušený nepokoj. Vedela som prečo. A vedela som aj, že sa im nemôžem a nechcem poddať. Jediným cieľom toho dňa mal byť vrch vysoký nejakých 900mnm. Nie Ty...

Hmla vlniaca sa nad poliami skrývala slnko pred mojím zrakom. Aj pred mojou dušou.

Ten deň bol dlhý. Niekoľko hodín pretavených do stoviek minút. Stihol sa rozplynúť nepokoj aj hmla.
Slnko sa trblietalo na jasnozelených listoch bukového lesa pozvoľna sa meniaceho na záplavu rozkvitnutých ovocných stromov.
Duša krásne pokojná.

Pri návrate krajina v zapadajúcom slnku menila ráz zo zvlnených lúk a nízkych zalesnených pahorkov na strmé stráne Fatry. Plastické tiene jarného večera dávali vyniknúť každému stromu hustých ihličnatých hôr, každej brázde nedoziernych polí.
Mošovská alej ma žiarivou zeleňou voviedla do rodného kraja. A ten ma uvítal týmto pohľadom, týmto výhľadom. Letmo a s úžasom som si spomenula na nepokoj rána toho istého dňa.
Tichá a sPokojná som pomaly zišla dolu do "svojej" dediny.
Ďalší deň, ktorý ma veľa naučil. O vnímaní, o cítení.
O mne samej.