"Dotkol som sa Ťa?" spýtal sa raz jeden priateľ počas rozhovoru. Trochu si zo mňa uťahoval a potom sám zo seba nadobudol pocit, že to asi prehnal.
Zamyslene som naňho chvíľu hľadela. Mlčala som a pátrala v sebe po pocite "urazenia SA", "nahnevania SA", ale nič také som necítila.
"Nie, nedotkol," odvetila som.
Je tomu...
Si mi viac než "len" syn. Si mi Učiteľ. Učíš ma byť matkou. Učím sa pri Tebe byť ženou. Byť Sebou.
Skrátka - učím sa s Tebou každým dňom.
Ďakujem aj za túto fotku - za vzácny a ojedinelý moment, keď si zdvihol hlavu a usmial si sa. Ďakujem Ti za chvíle na prechádzke po rozkvitnutej lúke. S Tebou osamote. Za spomalenie. PreCítenie. NaVnímanie. ...
Keď si sa mi narodil, bola som plna očakávaní. ČAKALA som, že si Ťa budem nosiť v ergonomickom nosiči na hrudi a chodiť s Tebou na túry do hôr.
Pred pár rokmi som videla film "Biela vrana". Prináša pohľad na život dospievajúceho chlapca po boku o pár rokov staršieho autistického brata. A nie len, že brat je autista, aj rodičia sú akísi divní. Nemá to jednoduché chlapec.
Nedávno som s jedným žiakom strednej školy písala sloh na tému "Jazyk a jeho význam". Pri formulovaní mládencových myšlienok som sledovala aj tie vlastné.
Od úvah o materinskom aj cudzom jazyku som sa dostala k schopnosti reči ako takej.
Reč je dar.
Samozrejme, ako všetko ostatné v našom živote, čo je bežné, si tento dar neuvedomujeme. Až...
Sedíme v kuchyni pri stole. Ja a moji dvaja synovia. Sedemročný "autík" Matúško si pôžitkársky pchá do úst kúsky chleba a tvrdého syra a vydáva pri tom zvuky maximálnej spokojnosti s týmto jedlom.
Tri mliečne zúbky, tri kazy. Pre bežné dieťa banalita, pre malého autistu zákrok v narkóze. Znamená to absolvovať predoperačné vyšetrenie u detskej lekárky.
Som matka autistu. Krásne chlapča s orieškovými očkami, na prvý pohľad úplne "normálne" - kým nezačne rukami vytŕhať trávu z trávnika a pchať si ju do úst
Kráča po chodníku rýchlym krokom. Na hlave rednúce vlasy, na tvári husté strnisko. Pod ramenom malý plyšový macík.